Začínala ako absolventka VŠMÚ a New York Film Academy, má už za sebou krátke filmy či videoklipy, no v súčasnosti ju najviac preslávil v médiách často skloňovaný dokument Skutok sa stal. Reč je o úspešnej a talentovanej režisérke, Barbore Berezňákovej, ktorej sme sa pýtali na jej študijné začiatky, ako aj na spomínaný dokument.
1. Ako ste sa dostali k réžii filmov? (Zaujíma nás cesta mladého človeka, ženy, ktorá si ambiciózne ide za svojimi snami.)
Bola to skôr intuitívna cesta, filmy som obdivovala od detstva, ale netušila, že by som sa mohla stať režisérkou, mala som voči tomu veľký rešpekt. Študovala som film, konkrétne projekty som si vymyslela až po škole.
2. Bol film vždy vaším snom? Čím ste chceli byť v detstve?
Ako malá som chcela hrať na saxofón v Paríži alebo fotiť oblohu.
3. Aké bolo pre vás štúdium filmárstva? Mali ste vo svojom okolí skôr chalanov, alebo sa našli v ročníku aj ďalšie „budúce režisérky“?
Štúdium som nevnímala ako genderovo rozdelené. Na konci štúdia strihovej skladby VŠMU som končila v ročníku sama, ostatní buď odišli, alebo neprešli ďalej.
4. Ako negatívny hodnotíme fakt, že u nás nie je príliš často počuť o dokumentárnom filme, ktorý bol zrealizovaný pod taktovkou režisérky. Prečo teda práve dokument?
Neregistrujem rozdelenie žánru, ale skôr pracovného postupu. V dokumente je úplne iná práca s látkou ako v prípade klasického hraného filmu. Je autentickejšia, môžete sa viac priblížiť k realite nejakého problému alebo fenoménu. Formálne ponúka veľký priestor na hru s interpretáciou reality, naráciou, vizualitou, je to veľmi kreatívne a slobodné. Ale určite by som takto pristúpila aj k hranému filmu.
5. Čo bolo prelomovým momentom, kedy ste sa rozhodli, že idete točiť dokument úzko prepojený s politikou na Slovensku?
Žiadny zlom nenastal, vznikalo to postupne, s rôznymi odbočkami. Viac než politika ma zaujímala reflexia spoločnosti, v ktorej žijem. Približovanie sa k fungovaniu systému cez jednu kauzu, ktorá sa stala precedensom.
6. Na festivale Cinematik mal film Skutok predpremiéru. Zúčastnila sa jej aj hlavná postava, Oskar Fegyveres, a tak isto matka zavraždeného Roberta Remiáša. Aké ste mali pocity vo chvíli, keď padol posledný záber a vedeli ste, že sú v publiku prítomní ľudia, ktorých sa snímka bytostne dotýka?
Obe osoby videli film už predtým, rozhodli sa prísť na pozvanie dobrovoľne. O filme sme sa porozprávali, každý ho samozrejme vnímal po svojom.
7. Boli oslovení protagonisti vo filme ochotní spolupracovať?
Áno, inak by vo filme neboli. 🙂 Jediný, kto nespolupracoval a koho som chcela, bol Michal Kováč mladší.
8. Vyskytla sa v priebehu natáčania aj nejaká nepríjemná situácia či udalosť?
Celý príbeh je podľa mňa nepríjemná udalosť, takže ani práca na takomto filme nie je prechádzka ružovou záhradou.
9. Myslíte si, že sa oplatí vo filmárskej tvorbe zaoberať práve spoločenskými témami? (Možno nejaký tip pre čitateľov.)
Čím sa „oplatí“ zaoberať, je výsostne autorská, možno producentská voľba, takže každý na to odpovie inak. Pre mňa to bolo dôležité aj objavné a veľa som sa pri tom naučila.
10. Máte nejaké osvedčené tipy, ako vystavať štruktúru či dej filmu?
Áno. Úvod, jadro, záver. Ale to je tip od Aristotela, ja po ňom len opakujem.
11. Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí premýšľajú, či sa zapojiť do súťaže vo videotvorbe?
Ak niekoho láka film, tak sa tomu, myslím, nedá vyhnúť. Zapájať sa do súťaží môže, ale nemusí byť súčasťou tvorby. Na začiatku je to určite dobrá skúsenosť. Dovoľujem si tvrdiť, že na „filmárine“ veľmi rýchlo vzniká závislosť. Je to ťažká, ale nesmierne krásna práca. Som vďačná, že ju mám. 🙂