V našej súťaži sa snažíme o to, aby práce boli vždy posúdené odborníkmi zo všetkých oblastí blízkych točeniu videí. Práve preto sme si tento rok prizvali na pomoc aj Petra Konečného, filmového kritika, šéfredaktora portálu Kinema.sk a autora filmovej relácie denníka SME – Screener.
Peter, ďakujeme, že ste si aj napriek povinnostiam našli čas na naše otázky. Vieme, že ste na VŠMU študovali filmovú vedu a multimédiá. Ako ste sa dostali k tomuto odboru? Bolo to tak, že ste sa vždy zaujímali o kultúru filmu?
Približne od roku 2000 som sa začal tak intenzívnejšie zaoberať filmami. Počas prvých troch rokov, keď som písal texty (napríklad v roku 2001 som založil aj portál Kinema.sk), som zistil, že by sa to dalo aj študovať na VŠMU na filmovej fakulte v odbore história filmu. V roku 2003 som sa zúčastnil prijímacích skúšok, kde som uspel. A takto sa to celé vlastne začalo.
Keďže sme vás okrem iného predstavili aj ako filmového kritika, viete nám poradiť, čoho by sa mali videomakeri vyvarovať, prípadne čo sú celkovo najčastejšie kritizované veci vo filmoch?
V podstate tie filmy sú často bezduché, tak aby to nebolo celé hlúpe a nelogické, mali by presne vedieť, čo chcú a ako to chcú spraviť. Toto je vlastne to najťažšie, taká tá „alchýmia filmu“. Je to však veľmi individuálne, keďže filmov existuje veľké množstvo. Vo všeobecnosti však zlyhávajú v dvoch oblastiach – vo výpovedi toho, čo chcú filmom povedať, a v samotnom remesle. Hoci to na prvý pohľad môže vyzerať tak, že stačí mať na točenie filmu len kameru, je to veľmi náročné. Nie je také jednoduché vytvoriť dobrý film. Všetkým odporúčam začať s krátkometrážnymi filmami a nepúšťať sa do ničoho dlhého, keďže je veľmi ťažké natočiť dlhý film, ktorý by bol „pozerateľný“. Je fantastické, ak vie človek vyrozprávať príbeh do minúty. Na toto sú veľmi vhodné napríklad reklamy či videoklipy, kde tvorcovia dokážu za veľmi krátky čas vysvetliť dej, charaktery postáv a vzťahy medzi nimi. Je zaujímavé, čo všetko sa dá naučiť práve z reklám či krátkych filmov. Dôležitým však zostáva naučiť sa to a odpozerať od tých, ktorí to už robili predtým.
Ktoré filmy by ste, naopak, odporučili vidieť človeku, ktorý sa chystá natočiť svoje (možno prvé) súťažné video?
Jednoznačne odporúčam napozerať si už spomínané krátkometrážne filmy. Dnešná generácia to má o dosť jednoduchšie, keďže veľa takýchto filmov sa nachádza napríklad na Youtube. Práve ten obsahuje veľmi veľa kvalitných krátkych filmov z festivalov. Dokonca sa tam nachádzajú aj víťazi Oscarov za krátkometrážne filmy. Takisto je určite potrebné vidieť celovečerné filmy, ktorých je kvantum. Taký základný balík filmov, ktoré vyjadrujú vývoj kinematografie za posledných 130 rokov a človek by ich mal vidieť, je okolo 300 – 400. Na internete možno nájsť množstvo filmových rebríčkov, kde sú filmy zoradené, avšak platí pravidlo, že treba vidieť veľa starých filmov, pretože v dnešnej dobe sa používa práve to, čo bolo už kedysi vymyslené. Filmári, ktorí robili filmy pred 50 – 60 rokmi, to robili geniálne a tieto filmy sa budú premietať aj o sto rokov, naopak, niektoré dnešné filmy nevydržia od svojej premiéry ani dva týždne. Toto je ten obrovský rozdiel kvality, ktorú máme z minulosti oproti „rýchlokvasenému“ zapĺňaniu rýchlych zážitkov z dnešnej doby. Samozrejme, aj dnes máme dobré filmy, no sú dobré tak inak a je ich rozhodne menší počet. Stále hovorím, že treba poznať minulosť, tam sa dá nájsť to najzaujímavejšie. Čiernobiele filmy nie sú nudné, sú super a zaujímavé, a to aj preto, že sa nakrúcali na 35-milimetrový film. Režisér si musel v tom čase veľmi dobre rozmyslieť, ako bude film vyzerať a koľko použije z tohto materiálu. Teraz sa všetko točí digitálne a môžete točiť od nevidím do nevidím a nezáleží na príprave až tak, ako záležalo kedysi, keď muselo byť všetko presne na deň vyrátané. Aj pre hercov to bolo veľmi náročné, keďže svojimi chybami míňali oveľa viac peňazí kvôli „surovine“, ktorá sa takisto míňala.
Keďže na svojich prednáškach sa zaoberáte aj mediálnym vzdelávaním, dokáže podľa vás myšlienka filmu (v našom prípade videa) ovplyvniť zmýšľanie verejnosti?
Myslím si, že áno, pretože film to dokáže rovnako ako aj iné typy umenia. Dokáže vytvoriť emóciu, človek dokáže byť pri pozeraní istého balíka filmov empatickejší a múdrejší. Je to ako čítanie kníh – kultivuje to človeka. Práve kultivácia človeka je veľmi dôležitá, aj keď podľa môjho názoru na našom území je zanedbávaná z pohľadu kultúry ako takej. Samozrejme, že ak máme problém s tým, že v našich nemocniciach chýbajú hygienické potreby, tak len veľmi ťažko budeme mať funkčnú kultúru, pretože tá bude vždy na poslednom mieste a vždy bude na ňu kladený najmenší dôraz. Zabúda sa však na to, že kvalita národa, celkovo spoločnosti je vlastne daná kultúrou. Filmy vedia poukázať na to, ako sa k sebe vieme správať, na problémy spoločnosti, vedia kritizovať, vedia v ľuďoch vytvárať snahu o čítanie obsahov tak, že tým odhalia zámer tvorcu. Hovorí sa, že film je stroj na emócie – a to rozhodne platí. Film je skladba viacerých typov umení, je to divadlo, fotografia, hudba, výtvarné umenie aj architektúra. Z každého druhu umenia si berie to najzaujímavejšie a práve z tohto dôvodu je film tak fenomenálne úspešný. Prináša mi ucelený, spojený zážitok umení, ktoré milujem všetky osobitne, a preto ma baví najviac.
Na ktorých miestach by sa človek venujúci sa točeniu/filmovaniu mal ocitnúť, aby načerpal inšpiráciu?
Mal by chodiť do kina, nie však v štandardnom meradle. Ak má tú možnosť v meste, v ktorom býva, mal by navštevovať filmové kluby, kde premietajú úplne iné typy filmov ako multiplexy, pretože chodiť do multiplexu je ako keď človek povie, že číta noviny, ale číta bulvár. Noviny sú niečo iné. Takže si treba uvedomiť, že je vhodné vyhľadávať aj iné priestory… No a potom festivaly a ešte raz festivaly, to je absolútny základ. Ja som videl to najdôležitejšie vo svojom živote na festivale. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude, keďže filmové festivaly majú svojich vlastných kurátorov, ktorí cestujú po svete a prinášajú filmy na jednotlivé festivaly. Filmový festival je skutočne zrkadlom toho, ako funguje filmový, artový priemysel, ako sa pohlo filmové umenie a ako sa hľadajú nové cesty filmového jazyka. Toto všetko sa dá zažiť len na filmových festivaloch, nikde inde.
Na záver už len tri slová, ktoré vám napadnú k téme „BOLA TO NÁHODA?“.
(Ne)bola to náhoda! ?