Hoci sa náš ďalší porotca, televízny moderátor Patrik Herman, nezaoberá priamo videotvorbou, zaujímali nás jeho názory z pohľadu reportéra, ktorý spolupracuje s kameramanom a vo svojich reportážach aktívne bojuje s neprávosťou.

porotca-moderator-reporter-sutaz-recfruit-videoprodukcia

Akým spôsobom ste sa dopracovali k oblasti investigatívnej žurnalistiky? Existuje nejaký kľúčový moment, keď ste sa rozhodli ísť cestou pátrania po pravde a faktoch?

Ja som začínal ako reportér v televíznych novinách pred 22 rokmi a vlastne už tam som mal ako najmladší člen redakcie, tzv. benjamínček, na starosti oblasť kriminality, bezpečnosti štátu, venoval som sa záchranárskym akciám, podsvetiu, polícii a takisto práci hasičského zboru. V podstate som si potom prešiel reláciami, ktoré boli špecializované práve na to. Boli to formáty, ako napríklad publicistická relácia Paľba alebo Krimi.sk, ktorá sa venovala vyslovene podsvetiu, mafii a veľkým kriminálnym kauzám. To mi nejakým spôsobom zostalo doteraz.

Je podľa vás dôležité, aby sa redaktor s kameramanom spoločne podieľali na tvorbe reportáže?

Som už síce v pozícii moderátora, ale v tom čase som pôsobil ako redaktor. Ten je úzko spätý s kameramanom. To sa nikdy nedá oddeliť. Redaktor je na pľaci v podstate režisérom, ktorý nejakým spôsobom predkladá kameramanovi svoje predstavy o tom, čo a ako treba nakrútiť, a spolu s kameramanom vlastne obaja vytvárajú ten finálny obraz, finálne zábery. Spolupráca na mieste nakrúcania je jednoducho veľmi dôležitá. Jednak prispieva kameraman svojím umením a videním, jednak to isté aj redaktor. V komerčnom televíznom priestore to v strižni funguje tak, že sami redaktori si strihajú reportáže. Redaktori v publicistike aj v spravodajstve si pripravujú scenáre. Musia mať v hlave premyslené, aké zábery vytvoria, aké budú ilustračné zábery pokrývajúce redaktorský komentár. Znamená to, že veľmi dobre vedia, čo potrebujú. Keď chcete mať reportáž dobrú a pútavú a pri publicistických reportážach s dlhšou minutážou udržať divákovu pozornosť až do konca, musíte veľmi trpezlivo premýšľať nad tým, ako to postavíte aj po obrazovej stránke. Mala by to byť pastva nielen pre uši či mozog po obsahovej stránke, ale rovnako tak aj pre oči. Príbeh je veľmi dôležitý. To sa týka aj tejto súťaže, kde musíte skĺbiť obraz a zvuk dohromady, aby ste svojím videom zaujali.

Čo vás na tomto druhu práce napĺňa a teší?

V relácii Lampáreň, kde som pôsobil trinásť rokov, a aktuálne už šesť rokov v relácii Reflex máte šancu pomáhať ľuďom. Príbehy, ktoré zverejňujeme, majú pridanú hodnotu v tom, že sa snažíme nájsť riešenie pre tých ľudí. Či už sa snažíme ich motivovať, aby sa nevzdávali, alebo sa snažíme spolu s nimi nájsť cestu von z problémov. Nikdy to nie je prvoplánové, ale má to vždy širší rozmer. Je mi jasné, že nezariadime svetový mier, ale môžeme zmeniť svet k lepšiemu aspoň v tom mikropriestore, na ktorý máme dosah. Aj keď pomôžete len malému počtu ľudí, pomôžete. Každý človek, ktorý z tej reportáže niečo má, sa ráta. Máme neustály kontakt s ľuďmi, či už cez SMS a e-maily, alebo osobne. Keďže ide o prácu nielen na obrazovke, ale aj mimo nej, máme veľa takých činností, ktoré ľudia nevidia. Život s divákmi pokračuje, aj keď sú vypnuté kamery. Delíme sa s nimi o ich problémy, starosti, ale aj o úspechy a šťastné momenty, čiže je to o stálom kontakte s realitou. Práve to je celkom fajn, pretože človek sa – napríklad na rozdiel od politikov – dostáva do styku s bežným životom.

patrikherman-porotca-recfruit-video-sutaz-moderator-reporter

Vyučujete na katedre masmédií aj na katedre žurnalistiky. Dá sa teda povedať, že máte k deťom a celkovo k študentom veľmi blízko. Pozorujete za uplynulé roky zmenu v tom, čo mladých ľudí zaujíma, pokiaľ ide o obsah v masmédiách?

Dostal som sa do zvláštnej a trochu vtipnej fázy. Na jednej strane tým, že dostanete ponuku prednášať na vysokej škole, vám dajú najavo, že oceňujú vaše kvality, no na druhej strane si zrazu človek uvedomí, že je už asi dosť starý na to, aby mohol stáť na opačnej strane v učebni. Budúcim žurnalistom sa snažím odovzdať kúsok zo seba a svojich skúseností. Som však kritický k aktuálnemu stavu vysokého školstva na Slovensku, pretože do odboru žurnalistiky a odborov k nemu podobným sa priberá viac študentov, než by bolo potrebné. Existuje veľmi malé množstvo študentov, ktorí sa chcú tomu venovať v budúcnosti, a teda sa to často stáva len formálnym štúdiom. Avšak talentovaným ľuďom, ktorí chcú pracovať ako redaktori, moderátori, kameramani, technici či strihači, sa oplatí venovať. Ľudia, ktorí sa už počas štúdia prejavia a snažia sa aj niečo urobiť, sú veľmi vzácni. O to viac sa teším takým študentom, ktorí záujem majú. Im som ochotný venovať nadčas aj nad rámec akejkoľvek výučby, keď vidím, že ich to teší a zaujímajú sa o problematiku. Asi kvôli nim chodím ako hosťujúci prednášajúci aj na ďalšie vysoké školy. Žurnalistika a odbory s tým súvisiace sa dajú vyštudovať ľavou zadnou, ale to neznamená, že z tých absolventov budú dobrí kameramani, režiséri či redaktori. Týka sa to aj VŠMU, kde sa vyskytujú tieto odbory.

Ktoré tri slová vám napadnú pri téme tohtoročného RECfruitu: „BOLA TO NÁHODA?“

Pri tomto mi vždy napadne, že náhoda môže priniesť šťastie a šťastie či príležitosť nemá ruky a nohy. Vy tie ruky a nohy máte, a teda môžete to šťastie uchopiť. V mojom živote náhoda zohrala veľmi veľkú úlohu, a to niekoľkokrát. Vďaka náhode som dnes tým, čím som, takže pre mňa to znamená šťastie, splnenie snov a osud.